(KR 9/2011)
Na svete azda nenájdeme tvora opradeného legendami tak, ako je tomu práve u vlka. No čo je skutočne pravdou? V dôsledku desaťročí zámerného hubenia sa vlk stal tak plachým, že zahliadnuť ho v prírode je takmer zázrakom (ak sa vám to podarí, blahoželám). Kam inam než do zoo sa zájdeme pozrieť na živé vlky? Podmienky umiestnenia týchto ušľachtilých šeliem sa však nezhodujú s našimi najlešími predstavami.
Azda najväčším problémom zoologických záhrad, týkajúcim sa nielen vlčích výbehov, je priestor. Vo voľnej prírode vlci žijú na niekoľkých desiatkach, ba dokonca stovkách štvorcových kilometrov, a tu? Rozmerom 50 x 50 m sa môžu tešiť. Ani v najlepšom prípade im nie je umožnené vybehať sa a vybiť prirodzene nadelenú fyzickú energiu. Problém predstavuje i počet jedincov v ohrade. Pokiaľ v nej žije dostatočne veľká vlčia svorka (na pomery zoologických záhrad je to približne 6 – 8 jedincov, čo však býva skutočne zriedkavým číslom) a v pomere k počtom členov je ohrada veľkosťou nedostačujúca, dochádza k zbytočným komplikáciám. Členovia svorky sa začnú vzájomne napádať, čo najčastejšie ako prví odnesú takzvaní omega jedinci, ktorí síce nie sú vyvrheľmi, no sú vždy postavení najnižšie. Môže dôjsť i k napadnutiu synov vlastným otcom (alfa samcom), dcér matkou (alfa samicou), či striedavým napádaním oboch pohlaví. Výnimkou nie je ani vzájomný útok alfa jedincov, ten však býva zriedkavý, pretože len málo zoologických záhrad drží tak vysoký počet jedincov v jednej ohrade – priemerom sú traja až štyria. Ak je ich počet prehnaný, na rad prichádza kastrácia s cieľom zabránenia množeniu. Tento krok je istým spôsobom nezmyselný, postačilo by samicu v dobe hárania oddeliť od zvyšku svorky, čo by väčšiu časť problému vyriešilo.
Môžeme tu spomenúť aj uspôsobenie ohrady. Veľmi vhodným je výbeh nie na rovnom teréne, ale v miernom kopčeku (nie však na trávnatom, aký vyhovuje kozám). Ak to terén nedovoľuje, je dobré výbeh obohatiť, napríklad, hŕbou skál, či kládami driev, alebo dokonca povešanými pneumatikami (bezpečne uskladnenými). Neplatí domnienka typu „Dajte vlka do lesa medzi stromy, tam mu bude dobre.“ Áno, dobre mu bude, no zrejme len určitú dobu. Postupom času sa prejavia problémy súvisiace s vlhkosťou a nedostatočným prístupom slnečného žiarenia (pôda sa neprehrieva).
V niektorých Zoo sa však vyskytuje opačný problém. Vlci môžu mať dostatočne veľký priestor, no v celom výbehu vidíte jedného jediného jedinca. Takéto zviera chradne. Vlk je spoločenský a svorkový tvor, preto je nelogické nechať ho osamote. Takýto jedinec sa nemá ako socializovať, má na výber len z dvoch činností – behania a spánku. Čas kŕmenia býva malým spestrením, to ním však, bohužiaľ, končí, ak náhodou nenatrafíte na chovateľa, ktorý má svoju prácu natoľko rád, že sa vlkovi neustále snaží spestriť život (napríklad hračkami, ako je melón, tekvica, rebrá po dobytku). No ani dobrosrdečný prístup mu plnohodnotný život, aký by mal vo vlčej svorke, nahradiť nedokáže.
Ďalším faktorom kvality života vlka je kŕmenie. Zameriame sa na spôsoby kŕmenia i kŕmenie ako také. Čo sa týka spôsobov, porovnáme kŕmenie svorky a jednotlivca. Kŕmenie svorky by malo prebiehať bez akéhokoľvek zásadného zásahu človeka. Tu je dobré ponechať svorku jej zákonom a do spoločenstva výrazne nezasahovať (nesnažiť sa o blízky kontakt, nechodiť hlbšie do teritória, pokiaľ to nie je nutné, napr., z dôvodu doplnenia vody do nádržky, a podobne). Vlčie spoločenstvo tak bude zachované v čo najčistejšej podobe. Pri jednotlivcovi je potrebný pravý opak. Vzhľadom na fakt, že osamelý jedinec sa nemá ako socializovať, je potrebné s vlkom nadväzovať bližšie kontakty (počas kŕmenia vojsť do ohrady, prihovárať sa, no voľne, bez nátlaku, nechať ho, aby sa sám rozhodol prísť bližšie). Takto dostane možnosť aspoň na niekoho sa trochu upnúť. Čo sa týka samotného kŕmenia, zvyčajne sa podávajú polené kurence vo vysokom počte. Ide o najlacnejšie a najľahšie dostupné mäso, vlkovi však neposkytne dostatočný počet vitamínov, preto je dopĺňané vitamínmi, zvyčajne vo forme prášku. Nemyslím si, že ide o najvhodnejšie krmivo, no nebudem ošetrovateľom ani krivdiť. Je pravdou, že tento jedálniček býva často obohacovaný o iné druhy mäsa, ako je bravčovina, hovädzina, konina, zajace/králiky, či kadáveri (zrazené zvieratá). Dnes však platí „koľko peňazí, také jedlo“ – s čím veľa nenarobíme.
Ubehne ešte mnoho času, než sa aj u nás dostane zvieratám, nielen vlkom, toho pravého orechového, hoc, ako vieme, najlepším riešením by bola čistá, divoká príroda, ktorá by patrila len im, a my by sme do ich domovov nijak nezasahovali (ak by nešlo o zásah pozitívneho charakteru, ako je zväčšenie územia, či výsadba nových drevín, krov, rastlín). Ostáva mi len vysloviť prianie do budúcna, aby sme my, ľudia, geniálni tvorovia, dostali rozum, prestali skúšať, čo všetko príroda unesie, a prestali vyháňať vlky, či inú zver, z domovov… Aby sme v budúcnosti nemuseli deťom na otázku: „Prečo vlk nezabil červenú čiapočku?“ odpovedať: „Lebo tá bola rýchlejšia.“
autor: Lucia Drietomská
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 9/2011