Týždeň strávený v rakúskych Alpách
(KR 3/2011)
…pokračovanie z minulého čísla…
5. august
Moje včerajšie prianie sa vyplnilo! Hádam nemôže v tomto momente existovať nikto šťastnejší, než som ja. Predchádzajúci deň bol skutočne náročný a vyčerpávajúci, preto som si v mojich tajných psích predstavách priala, aby ďalší deň trochu pršalo. Je to až neuveriteľné, ale želanie sa mi splnilo. Možno by sme dnešok skutočne strávili príjemným oddychom, vylihovaním a ničnerobením. Dokonca ani robotníci ráno neprišli do práce. Pravdepodobne sa im nepozdávalo ranné počasie a zatiahnutá obloha. Začala som sa tešiť ako malé psíča. Svoju radosť som však nemohla dať veľmi okato najavo, pretože moji páničkovia by boli sklamaní. Rozhodla som sa s nimi súcitiť a hrať svoju hru až dokonca. Mala som to pekne a dômyselne premyslené, no poriadne som sa prerátala…
Moji páničkovia vstali z postele, zjavne boli po včerajšku trochu zničení, ale nechceli to dať na sebe poznať. Tiež so mnou hrali hru, ja som ich však prekukla hneď na začiatku. Stačil mi jeden jediný pohľad, keď som ich videla pomaličky sa vliecť do kuchyne za mnou. Nasledoval klasický ranný rituál a, musím povedať, že v tomto sú poctiví a chodia so mnou pravidelne von. Už som čakala pri dverách, radostne vrtela chvostom a priala dobré ráno tak, ako to viem iba ja.
Vyvenčili sme sa a počasie bolo skutočne také, aké som si vysnívala. Nad nami zamračená obloha, slniečko sa schovalo za mraky a dnes sa určite nechystalo ukázať svoju tvár a usmievať sa na nás. Mne to nevadilo, len som zbadala na tvári mojej paničky určitú zosmutnelosť. Chcela som ju preto rozveseliť a začala som okolo nej radostne pobehovať. Moju výzvu k hre však pochopila po svojom a už som iba počula: „Ty máš ale energie! Včera to tuším bola pre teba malina a chcela by si aj dnes absolvovať nejaký výlet. Čo ty na to?“ Stuhla som. Takmer som prirástla k zemi, na ktorej som stála, keď som počula tieto slová. Tak to si teda pokazila, dievča, vyčítala som si, nemala si takto vyskakovať a oddychovala by si na mäkkej poduške. Okamžite som prestala vystrájať, sklonila som hlavu, zvesila chvost a tvárila sa veľmi, veľmi unavene. Moja hra však už bola prekuknutá: „Ááááále, niekomu sa zrazu nechce? Nebodaj ty to tu na mňa iba hráš,“ smiala sa zo mňa. Herečka by som teda byť nemohla, ale to mi vôbec nevadí. Paničkin úsmev ma však opäť rozveselil. Prestala som filmovať unaveného psa a začala opäť skákať od radosti. Jej smiech ma vždy dokáže rozveseliť. Keď je šťastná ona, som šťastná aj ja. Myslím, že tak by to malo byť, vtedy sme spokojní všetci. Keďže moje filmové predstavenie nevyšlo, zostávala mi už len jediná vec – tešiť sa z prítomnosti mojich ľudí, z ich dobrej nálady a z toho, že si túto dovolenku spoločne poriadne užívame.
Vrátili sme sa dnu a ranné prípravy prebiehali tak, ako v predchádzajúce dni. Ľudská ranná hygiena, obliekanie šiat – našťastie, ja si svoje nosím stále so sebou, nechcelo by sa mi ich stále dávať na seba a zo seba. Nasledovalo chystanie raňajok, desiatej na náš dnešný výlet, pobalenie všetkých potrebných vecí do batohov a zostávalo už len vyraziť. Priznám sa, že dnes by som skutočne radšej iba oddychovala, nerobila absolútne nič a len tak si užívala pokoj a relax. Ale čo som mohla robiť? Ako správny oddaný pes som nasledovala svojich pánov.
Počasie sa trošku umúdrilo a našťastie nepršalo. Bola iba zamračená obloha, ktorá však neveštila nič dobré. Aj keď, hútala som pri pohľade do nebies, keby začalo pršať, pravdepodobne by sme sa vrátili a všetko by išlo podľa mojich predstáv. Nemôžem byť taká lenivá, napomenula som sa a vykročila rezkým krokom.
Dnes sme sa vydali miernym chodníčkom, čo mi pripomínalo to naše prechádzky v okolí domova. Nič zvláštne sa navôkol nedialo. Spokojne sme si preto vykračovali smerom k blízkej mokradi. Trsy vodnej trávy boli krásne zelené, hoci ja tento poznatok neviem úplne potvrdiť, keďže psie oči vnímajú farby úplne inak ako ľudské. Zrazu sa tam však čosi pohlo a rozčerilo vodu. Okamžite som zbystrila pozornosť. A čo to nevidím! Pomaličky k nám plávali malilinké káčatká. Zaraz by som sa s nimi zahrala! To mi však moji páničkovia nedovolili: „Nemôžeš sa s nimi hrať, pozri sa, aká si oproti nim veľká –vystrašila by si ich a zľakli by sa ťa,“ vysvetľovali mi. Pochopila som, ale aj tak ma stále viac a viac fascinovali tie malé chutnučké plávajúce guličky. Spoza nich sa však vynorila mama Kačka a zvolávala ich svojím káč-káč k sebe. Káčatká, len čo tento signál začuli, ponáhľali sa k svojej mame. Takto aspoň vedia, že na ne dáva pozor v každej chvíli a v prípade nebezpečenstva ich ochráni. Bola som nimi očarená, no museli sme pokračovať vo výlete.
„Dnes to nebudeme preháňať, veď včera sme si dali dosť do tela. Teraz sa len pomaly poprechádzame, aby sme nesedeli na hoteli. Dá sa tu predsa obdivovať toľko rôznych vecí,“ zneli slová môjho pána. Jéééj, to je super, dnes to nebudeme preháňať a bude nám spolu príjemne. Páničkové slová pôsobili ako balzam na moju psiu dušu. Upokojila som sa a začala si užívať prechádzku. Avšak môj pokoj odišiel, akonáhle som v diaľke zbadala pasúce sa kone.
V priebehu posledných dní som toho zažila neúrekom: kone za plotom, kravičky, býčkovia, výstupy na vrcholce kopcov. Nemala som však odvahu postaviť sa zoči-voči voľne sa pasúcim obrovským majestátnym koňom. Našťastie z diaľky pôsobili mierumilovne a pokojne sa pásli. Moji ľudia ich obdivovali, fotografovali, no mňa táto aktivita veľmi nebavila. Ľahla som si do mäkkej trávičky. Pomaličky som začala driemať, keď môj odpočinok narušil približujúci sa kôň. Ihneď som vedela, že je zle. Vyskočila som na rovné nohy. Ako sa ku mne približovať, už-už som sa mu uhýbala do dostatočnej vzdialenosti. Keď som už spôsobila takýto rozruch, rozhodli sme sa pokračovať.
Prišli sme k prírodnému plesu, už druhému v poradí. Bolo síce trošku ukryté za trávou a kameňmi, ale my sme ho predsa len našli a mohli obdivovať jeho krásu. Voda bola priezračná a lahodná. Opäť mi bolo dovolené si namočiť len labky a chlipkať vysokohorskú vodu. V diaľke sme zbadali dokonca ešte jedno, a tak sme zamierili k nemu. Popri ceste však na tráve ležali a oddychovali obrovské kravy. Moja panička chytila paniku a povedala, že popri nich nepôjde. Preto sme ich museli veľkým oblúkom obísť. Môj pániček sa z nej smial a mal z toho nesmiernu srandu. Bolo to veľmi smiešne, no čo sme mali robiť. Moja panička je veľmi tvrdohlavá a čo si zaumieni, to musí byť podľa nej – aspoň v takýchto veciach.
Kravky sme pekne obišli a dorazili k plesu. Hoci na nás z diaľky pozerali, ja som sa ničoho nebála, pretože kravičky boli za plotom. „Pozri,“ počula som môjho pána, „ony vôbec nepozerajú na nás, ale na našu štvornohú psiu slečnu.“ Takže takto to je! Kravičky zaujímala jedine moja prítomnosť a jastrabím pohľadom prenikavo sledovali každý môj pohyb. Radšej sme sa dali do kroku a bezpečne sa vzďaľovali. Dookola sme si obišli celé pleso, obdivovali krásy hôr a dýchali čerstvý vzduch. Pri plese bola umiestnená jediná lavička. Uchmatli sme si ju pre seba – aj tak sme tu boli sami. Zložili sme si batohy. Bol čas obeda. Nesmierne som sa tešila na nejakú prichystanú maškrtku, keď vtom zrazu pošteklili môj noštek prvé kvapky dažďa.
Nakoniec sa žiaden obed nekonal. Rýchlo sme našli smer, ktorým by sme sa čo najskôr dostali do nášho hotela. Priznám sa, že som netúžila po mokrej srsti. Keď veľmi premokne, je to, akoby človek sedel v mokrých šatách, a to nie je práve najpríjemnejšie, aj keď je veľmi hustá. Míňali sme prírodný mini vodopád, preskakovali kamene a vracali sa do hotela. Keďže nepršalo až tak husto, kráčali sme miernym krokom po vysokohorskej cestičke. Tá sa zvažovala a zatáčala mierne doľava. Nič sme však za kopcom nevideli, a tak pániček šiel napred. On je môj hrdina. My sme zatiaľ čakali. Keď sme ho zbadali vracať sa veľmi rýchlym krokom, pustili sme sa aj my. „Sú tam tie veľké hnedé tury. Radšej poďme inou cestou,“ hovoril. Mojej paničke nebolo viac treba, rozbehla sa iným smerom a kráčala hlava-nehlava. Mali sme čo robiť, aby sme ju dostihli.
Akonáhle sme boli v dostatočnej vzdialenosti a za viacerými zákrutami, spomalili sme. To sme však robiť nemuseli, pretože v tom momente sa akoby roztrhol mrak s množstvom kvapiek a začalo husto pršať. O pár minút sme boli premoknutí do nitky. Bohužiaľ, museli sme už prísť do nášho hotela. Ten zjavne nepríde za nami – i keď táto ponuka by bola pre mňa, dažďom zmáčanú, veľmi lákavá. No nereálna.
Náhlili sme sa, ale myslím, že to už bolo zbytočné. Mokrí sme boli až-až. Našťastie som sa dočkala a zbadala som obrysy nášho hotela. Bol to vytúžený pohľad a vedela som, že dnes už turistiky stačilo. Moji páničkovia vybalili veci, osušili najprv mňa a potom seba, uložili sa k hrejúcemu radiátoru a spokojne si vydýchli, že sme už doma. Ja som sa schúlila k nohám mojej paničky a tiež som začala oddychovať. Takto som si to predstavovala. „Nemohli sme to spraviť už hneď ráno?“ pýtala som sa v duchu. Prechádzka však bola príjemná, opäť som niečo nové videla a zažila. Spokojne som začala podriemkavať.
Hory pomaly zahalila večerná tma. Nasledovalo povinné večerné venčenie, večera a pokojný, ničím nerušený spánok. Zajtrajší deň bude možno krajší, no už cítim, že sa náš výlet sa pomaly, ale isto blíži ku koncu.
Pokračovanie nabudúce…
Lenka Illiťová (Preisingerová), foto: Ľuboš Illiť
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2011